Vzhľadom k svojej stálej neochote začínať s niečím novým, musím povedať, že keď som sa rozhodol napísať Pána Stojku a myšičku Sojku, mal som v rozhlase, na moje pomery, uverejnených pomerne dosť večerníčkových rozprávok pre deti. Pán Stojka vo mne rezonoval dlhšie, avšak pretože mi to stále ukazovalo na viac ako dve-tri strany čítaného textu, rozhodol som sa pre knižnú podobu.
Pán Stojka bol reálny. Bol to skromný a naozaj vždy usmiaty starý pán s ktorým som sa, ako malý chlapec, stretával skoro denne. Vždy som ho pozdravil, on sa mi prihovoril a ja som sa na niečo spýtal. Už si nepamätám čo to bolo, ani čo mi odpovedal, to však nebolo dôležité, pretože Pán Stojka rozprával o všetkom prosto, múdro a akoby s akýmsi ostychom ľudí, ktorí sú skromní.
Bol som s ním rád, pretože svojim detským vnímaním sveta, ktorý ma obklopoval, som precítil jeho až naivnú dobrotu nad ktorou sa niektorí dospelí usmievali. Potom, keď som vyrástol, Pán Stojka sa mi zo života vytratil, ale som rád, že som naňho nezabudol.
Ešte stále si ho vybavujem ako v dlhom, čiernom ošúchanom kabáte cupitá ulicou. Najskôr do kostola na spoveď. A s troškou fantázie si vybavujem ako farár nad jeho hriechmi prevracia očí, lebo tie nevydajú ani na jeden otčenáš. Tak mu aspoň na oltári dá ponaprávať sviečky, aby v svietnikoch stáli rovno.
Náhľad knihy:
Knihu môžete zakúpiť tu: https://www.buvik.sk/pan-stojka-a-mysicka-sojka